This post has not been translated to English yet. Please use the TRANSLATE button above to see machine translation of this post.
Vládol v rokoch 1259 až 1282
Michal sa narodil v roku 1224 resp.1225 v Malej Ázii. Jeho otec bol Andronikos Palaiologos. V roku 1253 si Michal za manželku vzal Theodoru Dukainu Batatzainu.
V roku 1254 na nikájsky (byzanský) trón nastúpil Theodoros II. Laskaris. No zakrátko si znepriatelil vysokú aristokraciu. A na čelo opozície sa postavil práve Michal. Bol však nútený ujsť k Seldžutským Turkom a istý čas strávil na sultánovom dvore. Zakrátko sa však vrátil do Nikáie a formálne sa zmieril s cisárom Theodorom II. Ten ho poveril vedením armády v bojoch proti Srbom a Bulharom. V roku 1258 zomrel cisár Theodoros II. Laskaris a novým cisárom sa stal jeho sedem ročný syn Ioannes IV. Laskaris. Za mladého cisára mal až do dospelosti vládnuť nepopulárny Georgios Muzalon. Toho však zakrátko odstránilo sprisahanie vysokej aristokracie a za nového regenta bol vyhlásený práve Michal VIII. Na prelome rokov 1258/59 bol korunovaný za spolucisára.
Na západe vznikla koalícia síl namierená proti byzanským snahám o znovuzjednotenie Byzancie. Na jej čelo sa postavil syn Fridricha II. Manfréd. Za pomoci sicílskych Normanom obsadil Manfréd v roku 1258 ostrov Korfu a mestá Dyrrhachion, Alvonu a Burtoton. Do tejto koalície vstúpil aj srbský cár Uroš I. Ten obsadil macedonské mestá Skopje a Prilep. Michalovmu bratovi Ioannovi Palaiologovi sa však v roku 1259 v bitke pri Pelagonii podarilo poraziť ich spojené vojská. Po tejto bitke bol pád, Latinského cisárstva v Konštantínopole, len otázkou času.
13. marca 1261 Michal VIII. Podpísal novú spojeneckú zmluvu s Janovskou republikou. Udelil Janovčanom podobné privilégia a výhody, ako mali Benátčania pred dobitím Konštantínopolu križiakmi. Janovčania poskytli Michalovi loďstvo a ten za pomoci vojska Alexia Strategopula obľahol Konštantínopol. 13. augusta 1261 vstúpil Michal VIII. do Konštantínopolu. Pri tejto príležitosti bol Michal VIII jeho manželka Theodora a trojročný syn Andronikos II. boli slávnostne korunovaní. Týmto aktom bolo zjednotenie (resp. obnovenie) Byzancie ukončené aj keď oblasti stredného Grécka a Peloponéz boli stále pod nadvládou latinského panstva. Nehovoriac o tom, že obnovená ríša stále trpela útokmi Bulharov a Srbov.
Michalovi sa v krátkom čase podarilo vybudovať novú vojenskú flotilu, sčasti zreformoval aj armádu. No najviac mu chýbali ľudia schopní viesť štátny aparát. Keďže hlavné príjmy z ciel, Byzancia stratila v prospech Janovskej republiky, musel Michal VIII. pristúpiť k vypísaniu nových daní. To samozrejme vyvolalo nespokojnosť, hlavne u roľníkov a počas Michalovho panovania vypuklo niekoľko povstaní. Aj zahranično-politická situácia bola pre Byzanciu neradostná. Michal sa ju snažil vyriešiť sobášnou politikou. Svojich päť dcér postupne vydal za bulharského cára, trapezuntského cisára, epirského despotu, chána Zlatej hordy a perzského šacha. Svojho syna Andronika oženil s dcérou uhorského kráľa.
Byzancia však bola ohrozená hlavne zo „západu“. Ako prvý proti Byzancii začal vystupovať bývalý Latinský cisár Balduin II. V jeho úsilí mu značne pomáhal Manfréd Sicílsky, ktorý plánoval viesť proti Byzancii novú krížovú výpravu. Z Manfrédových plánov však nebolo nič. V bitke pri Benevente ho porazil Karol z Anjou, brat Ľudovíta IX. Karol sa po bitke stal kráľom sicílskym a neapolským. V roku 1267 však pápež Klement IV. a Karol uzavreli zmluvu o priateľstve, ku ktorej sa pridal aj Balduin II. V roku 1273 sa k tejto „zmluve“ pripojili aj Bulhari a Srbi. Michal sa túto koalíciu pokúšal rozbiť najspoľahlivejšou byzanskou zbraňou – diplomaciou. Obrátil sa na pápeža a začal s ním rokovať o únii s katolíckou cirkvou. Zblížil sa s uhorským kráľom Ladislavom IV. Kumánskym (???) a Zlatou hordou a pomocou tohto spojenectva zažehnať nebezpečenstvo zo strany Bulharov a Srbov. Byzanskí vyslanci presvedčili Ľudovíta IX., aby zmenil cieľ pripravovanej krížovej výpravy proti Byzancii a namieriť ju iným smerom. To sa im aj podarilo. Ľudovít sa rozhodol pre ťaženie do Tunisu.
Rokovania o únii s Rímom však vyvolali značnú nevôľu u byzanského obyvateľstva a kléru. Konštantínopolský patriarcha Arsenios verejne kritizoval cisára a označil ho za uzurpátora trónu. To však Michala neodradilo od ďalších rokovaní s pápežom a 7. júla 1274 bola podpísaná tzv. Lyonská únia. Táto únia mala však len zahranično-politický význam a na správu byzanskej a ani rímskej cirkvi nemala žiaden vplyv.
V roku 1281 sa Byzancia opäť ocitla v ohrození. Pápež Martin VI. uzavrel novú koalíciu s Karolom z Anjou a synom Balduina II. Filipom II. namierenú proti Michalovi. Michal požiadal o pomoc uhorského kráľa, sultána v Egypte a u chána Zlatej hordy, pretože ku novej koalícii sa pridali Bulhari a Srbi. A hlavne najväčšieho Karolovho nepriateľa Petra Aragónskeho. A práve táto skutočnosť rozbila už tretiu protibyzanskú koalíciu. V marci 1282 totiž vypukli na Sicílii nepokoje známe pod názvom „Sicílske nešpory“, počas ktorých bolo spálené aj loďstvo Karola z Anjou. V auguste prišiel na Sicíliu Peter Aragónsky a Karola z ostrova vyhnal.
Michal krátko na to v 11. decembra 1282 zomrel.
Kolektív autorov – Dějiny Byzancie
- vydala Academia, Nakladatelství Československé akadémie věd – Praha 1992, ISBN 80-200-0454-8
www.wikipedia.com