This post has not been translated to English yet. Please use the TRANSLATE button above to see machine translation of this post.
Vládol v rokoch 1068 – 1071
Romanova rodina patrila k tzv. vojenskej aristokracii a v Kappadokii vlastnila rozsiahle pozemky. Romanos sa vo vojnách na Balkáne osvedčil ako schopný vojvodca. V roku 1067 sa zapojil do sprisahania proti cisárovi Konštantínovi X. Dukovi a po prezradení tohto sprisahania bol odsúdený na smrť, no jeho trest mu bol zmiernený a Romanos bol poslaný do vyhnanstva. Po Konštantínovej smrti bol Romanos omilostený a stal sa hlavným veliteľom byzanských vojsk.
Po Konštantínovej smrti sa cisárovnou stala jeho manželka Eudokia, ktorá vládla ako regentka svojich dvoch maloletých synov. Vojenská situácia ríše sa však naďalej zhoršovala a jediným riešením tejto situácie bol sobáš cisárovny Eudokie a veliteľa byzanských vojsk Romana. Stalo sa tak 1.januára 1068. Tým sa Romanos stal aj cisárom Byzanskej ríše. Romanos robil všetko preto, aby sa zväčšil početný stav a kvalitu armády. V byzanskom vojsku okrem Byzantíncov slúžili aj príslušníci iných národov (balkánskych Slovanov, Rusov, Normanov, Pečenehov, Uzov a rôznych národov západnej Európy, ktorých Byzantínci nazývali Frankmi.) Každý národ používal svoje vlastné zbrane a taktiku. Súdržnosť a ochota navzájom sa podporovať bola mizivá. V roku 1069 musel Romanos dokonca potlačiť vzburu franských žoldnierov, vedených ich veliteľom Róbertom Crispinom.
V rokoch 1068 a 1069 viedol Romanos dve úspešné výpravy proti Seldžutským Turkom. K rozhodujúcej bitke však pri týchto výpravách nedošlo. Turci uvedomujúc si prevahu byzanských oddielov ustupovali pred Romanom. Cisárovi sa však podarilo skonsolidovať situáciu v pohraničných oblastiach a dobiť niekoľko dôležitých miest, medzi nimi aj Sebasteu a Tefrike.
V roku 1068 podnikol Róbert Guiscard, vodca Normanov v Itálii, novú ofenzívu proti Byzantíncom. Romanos v tom čase podnikal svoje výpravy proti Turkom a nemohol proti Guiscardovi zasiahnuť. Ten zakrátko dobil všetky byzanské dŕžavy a v auguste 1068 obľahol Bari, posledné byzanské mesto - pevnosť v Itálii. No podarilo sa mu ho dobiť až v apríli 1071.
V roku 1071 podnikol Romanos svoju tretiu výpravu proti Seldžukom. Romanos však nedbal na rady svojich veliteľov, ktorí chceli uplatniť vyčkávaciu taktiku a znemožniť zásobovanie nepriateľských vojsk, a trval na jedinej rozhodujúcej bitke. Seldžutský sultán Alp-Arslán stiahol svoje vojská zo Sýrie a pokúšal sa s Byzantíncami rokovať o mierovej dohode. Romanos však všetky Alp-Arslánove návrhy odmietol. Byzantínci dobili Mantzinkert a neďaleko tohto mesta sa 26. augusta 1071 obe armády stretli v povestnej, no často preceňovanej bitke.
Byzanská armáda bola v tejto bitke porazená a Romanos upadol do zajatia. Alp-Arslán prijal Romana s najvyššími poctami. Cisár uzavrel s Alp-Arslánom pre Byzanciu značne výhodný mier a bol prepustený na slobodu. Mierová dohoda bola spečatená sobášom Romanovej dcéry a sultánovho syna. Sultán Alp-Arslán nechcel pokračovať vo vojenských akciách proti Byzancii, obával sa totiž ekonomického a vojenského potenciálu byzanskej ríše, pre ktorú jedna stratená bitka nič neznamenala. Svoje sily sústredil proti oveľa slabšiemu protivníkovi, proti Egyptu.
Po správach o prehranej bitke a zajatí cisára sa svojej šance chytila opozícia, vedená Ioannom Dukom a Michalom Psellom. Donútili cisárovnú Eudokiu, aby za jediného spolucisára vyhlásila svojho syna Michala VII. Po správach o prepustení Romana zo zajatia, bola cisárovná donútená vstúpiť do kláštora a Michal sa stal samostatným vládcom. Romanos sa však nechcel vzdať cisárskeho trónu, čo malo za následok vypuknutie občianskej vojny. Romanos bol v dvoch veľkých bitkách porazený a po tom čo mu bola zaručená osobná bezpečnosť sa Romanos vzdal. Bol však oslepený a krátko na to v roku 1072 zomrel.
Kolektív autorov – Dějiny Byzancie
- vydala Academia, Nakladatelství Československé akadémie věd – Praha 1992, ISBN 80-200-0454-8