This post has not been translated to English yet. Please use the TRANSLATE button above to see machine translation of this post.
Vývoj rádiolokátora ďalekého dosahu určeného na navádzane vlastného stíhacieho letectva a zisťovanie cieľov na veľkých vzdialenostiach a začal v roku 1956 vo Veecko-výskumnom inštitúte 244. Do výzbroje bol prijatý v roku 1962. Rádilokačný komplex bol používaný v rádiotechnickom vojsku a v protivzdušnej obrane v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia.
Prístrojové vybavenie stanice bolo umiestnené v niekoľkých vozidlách a prívesoch. Kabína s prístrojovým vybavením a pracoviskami operátorov bola umiestnená v prívese a vbojovom postavení sa umiestňovala v kryte v určitej vzdialenosti od anténneho systému. Anténny systém tvorený dvojicou antén ožarujúcich protľahlé sektory bol umiestnený na prívese KSU-16 (použitom aj na 100 mm protilietadlovom kanóne KS-19). Počas presunu oli antény demontované a uložené v transportnych prívesoch. Montáž a demontáž antén sa vykonávala pomocou automobilového žeriavu. V prípade potreby umiestnenia antén na vyvýšenom mieste sa na presun anténneho prívesu do otrebného postavenia používal naviják automobil-ťahača.
Nezávislosť rádiolokátora od priemyselnej elektrickej siete zabepečovala mobilná diezlová elektrocentrála.
V roku 1967 bol do výzbroje prijatý modifikovaný variant tohto rádiolokátora - P-80A (П-80А) so zlepšenými charakteristikami.
Na základe tohto rádiolokátora bol vytvorený rádiolokačný uzol stredného dosahu, tvorený dvojicou spriahnutých rádiolokačných diaľkomerov P-80, navzájom synchronizovaných a umožňujúcich pracovať každý v inom sektore vyhľadávania v azimute a dvoma až štyrmi rádiolokačnými výškomermi PRV-11. Použitie šyroch výškomerov PRV-11 umožnilo uzlu zlepšiť presnosť zisťovania cieľov a najmä počet zistených a sledvaných cieľov (10-12 cieľov za 10 sekúnd).
Nedostatkom rádiolokátora boli obmedzenia v oblasti ochrán proti rušeniu, relatívne nízka pravdepodobnosť zistenia cieľa a ďalšie takticko-technické charakteristiky.
V polovici 70-tych rokov 20. storočia začal byť tento komlex postupne nahrádzaný rádiolokačným komplexom 5N87 (5Н87).
Nakoľko často dochádza k zamieňaniu rádiolokátora P-80 s rádiolokátorom 5N87 je základný vizuálny rozdiel viditeľný na anténnom systéme - rádiolokátor P-80 má boky antén ukončené nesymetrickým paraboloidom, na rozdiel od 5N87, ktorý má boky antén rovné. Oba rádiolokátory majú rovnaké rozmiestnenie aparatúry a sú umiestnené v rovnakých prívesoch. Rádiolokátor 5N87 je ale používaný nie s výškomerom PRV-11, ale s výškomermi PRV-13, jeho modernizovaná varianta 64Ž6 s výškomermi PRV-17.
Zdroj:
www.vko.ru
http://pvo.guns.ru
www.vpvo.narod.ru