Štěpán V.

Král Štěpán (István) V.


- vládl v letech 1270-1272 v Uhorsku a Chorvatsku (ako Stjepan VI.)

Štefan sa narodil v roku 1239 rodičom Belovi IV a nikájskej princeznej Márii Laskarisovej. Niekedy pred rokom 1250 sa ešte ani nie 10 – ročného Štefana oženili s dcérou kumánskeho náčelníka Sejhana, Alžbetou. Vo veku 14-tych rokov stál na čele vojska, ktoré drancovalo Moravu. V roku 1245 ho otec Belo IV. dal korunovať, a zveril mu do správy Slavónske údelné kniežactvo. V roku 1257 sa Štefan stal sedmohradským vojvodom a vynútil si na otcovi, aby mu zveril správu nad východnou časťou Uhorska. Keď Belo potlačil povstanie štajerskej šľachty dal Štefanovi do správy aj túto časť krajiny. Mladý ambiciózny Štefan sa rozhodol pripojiť ku štajerskému vojvodstvu aj Korutánsko. Bol však porazený a bol vytlačený aj z Štajerska. Stalo sa tak v roku 1260.
V roku 1262 sa vzťahy medzi otcom a synom vyhrotili. Ozbrojenému stretnutiu zabránila dohoda, podľa ktorej Štefan začal používať titul „mladší kráľ“ a „ pán Kumánov“. Ku svojim kniežactvám pripojil aj časť východného Slovenska. Na týchto územiach sa Štefan správal ako skutočný kráľ. Razil vlastné mince, povyšoval svojich priaznivcov do šľachtického stavu a samozrejme udeľoval im aj majetky, ktoré patrili jeho otcovi Belovi IV.


Belo IV. začal otvorene podporovať svojho mladšieho syna Bela. Dal mu do správy časť južného a západného Uhorska. To sa však nepozdávalo Štefanovi. Tento črtajúci sa spor chcel vyriešiť pápež Urban VI. a v rámci tohto problému chcel pápež riešiť aj problém pohanských polokočovných Kumánov. V roku 1264 niekoľko krát vyzval obe stany, aby sa uzmierili. Ale ani tento pápežov pokus neodvrátil ozbrojené stretnutie otca a syna. V prvom roku konfliktu Belo IV. vytlačil Štefana z časti jeho dŕžav. Ale na druhý rok Štefan pri Isaszegu v marci 1265 otca porazil. O rok na to bola uzavretá nová dohoda, ktorá potvrdila rozdelenie Uhorska na dve časti Belovu a Štefanovu.


V roku 1267 spolu so svojim otcom a mladším bratom, sa Štefan zúčastnil na krajinskom sneme v Ostrihome. Všetci traja svorne potvrdili platnosť ustanovení Zlatej buly, ktorú vydal ešte v roku 1222 Ondrej II.
V roku 1270 zomrel Belo IV. Už o pár dní sa Štefan V. dal, už druhýkrát, korunovať spolu so svojou manželkou Alžbetou za uhorského kráľa. Ešte v roku 1269 zomrel bezdetný korutánsky a kranský vojvoda Ulrich III. Spanheimský. Svoje vojvodstve odkázal českému kráľovi Přemyslovi II. Otakarovi, ale vdova Agneša odkázala dedičstvo ešte žijúcemu Belovi IV. A túto skutočnosť sa Štefan V. rozhodol využiť vo svoj prospech. Pustil sa do boja s českým kráľom. Lenže Štefan sa necítil dostatočne silný postaviť sa priamo proti Přemyslovi II. Otakarovi, a preto len drancoval jeho krajiny. V júni 1270 uzavreli v Brne obaja králi prímerie. Lenže Štefan ho nemienil dodržať a keď sa mu za spojenca podarilo získať svojho švagra krakovské knieža Boleslava znova vpadol do Přemyslových zemí. V roku 1271 Přemysl vpadol na Slovensko a bez problémov postupoval až k Mošoňu (Moson – Maďarsko), kde sa 21. mája strhla bitka, v ktorej bol Štefan V. porazený. Napäté vzťahy nevyriešila ani mierová zmluva podpísaná v Bratislave.


V roku 1272 sa Štefan V. dostal do sporu s uhorskou šľachtou. Nestihol ho už vyriešiť, pretože 6. augusta 1272 náhle zomrel.


Aj keď zomrel ako 33- ročný, podarilo sa mu s jeho manželkou Alžbetou splodiť sedem detí. Päť dcér Katarínu, Máriu, Alžbetu, Annu a ešte jednu, ktorej meno kronikári neuvádzajú. A dvoch synov Ladislava IV. a Ondreja.
Štefan počas svojej vlády prehĺbil vnútropolitickú krízu (nárast vplyvu uhorských veľmožov a s tým spojené oslabovanie kráľovskej moci) v Uhorsku, ktorú „začal“ svojou nerozumnou vládou Ondrej II. Kríza vyvrcholila za vlády Štefanovho syna Ladislava IV.

.